Hudba 20. storočia

Hudba 20. storočia sa vyznačuje veľkou rôznorodosťou umeleckých smerov a skupín. Umenie absorbovalo všetky dôležité udalosti. Umenie sa stalo drsnejším, výraznejším a provokatívnejším. Štýlové členenie hudby 20. storočia je neobyčajne zložité, pretože ešte stále doznieval romantizmus a do toho vznikali nové smery. Veľmi výrazný bol expresionizmus, kde umelci vyjadrovali hlavne zúfalstvo, prázdnotu a bolesť. Skladatelia používali nové kompozičné postupy. Folklorizmus vychádza aj z expresionizmus, ale je na ňom vidieť všeobecný návrat k prameňom ľudového umenia, návrat k prírode, čo sa prejavilo v hudbe ostrým rytmom. Neoklasicizmus je ďalší štýl, ktorý sa postupne vyvinul. Neoklasicistický skladatelia sa usilovali o dokonalé usporiadanie hudobného materiálu, zreteľnú a jasnú stavbu skladby. Oživili barokové hudobné druhy. Druhá polovica 20. storočia bola plná techniky. Rozhlas, televízia, gramofón a magnetofón úplne zmenili hudobný život. Vznikli elektronické hudobné nástroje a elektroakustická hudba. Skladatelia: Anton Webern, Béla Bartók a mnohí ďalší.

Anton Webern:

Narodil sa v roku 1883. Bol rakúsky skladateľ a dirigent. Nechal sa inšpirovať Schonbergovým kompozičným štýlom, ale hľadal nový výraz. Je "otcom" nového kompozičného smeru - punktualizmus. Skomponoval 4 piesne pre spev a viac nástrojov, koncert pre 9 nástrojov, a tak ďalej. Zomrel v roku 1945.

Béla Bartók:

Narodil sa v roku 1881. Bol maďarský skladateľ, predstaviteľ folklórizmu. Zbieral a študoval ľudové piesne ( maďarské, slovenské, rumunské, bulharské, srbské... ). Originálnym spôsobom spojil ľudovú a umelú hudbu a bol novátorom vo využívaní rytmu a zvukovosti. Zložil balety ( Zázračný mandarín, Drevený princ ), sláčikové kvartetá, skladby pre klavír, husľová sonáta a iné. Zomrel v roku 1945.