Stredovek

Od 6. storočia n.l. postupne zanikla otrokárska spoločnosť a začalo sa formovať nové spoločenské zriadenie - feudalizmus. Sprevádzalo ho nové náboženstvo - kresťanstvo. Hudba sa delila na cirkevnú a svetskú. 

Cirkevná hudba:

Hudba sa poriadila náboženským cieľom a silno vplývala na veriacich. Duchovná hudba sa delila na Východnú, tzv. byzantskú liturgiu, ktorá sa dodnes pestuje v pravoslávnej cirkvi hlavne v Rusku a Bulharsku a na Západnú, tzv. rímsku liturgiu, ktorá prevláda v západnej a trednej Európe. V Západnej liturgii cirkev zozbierala starokresťanské spevy, ktoré sa používali pri bohoslužbách. Najväščie zásluhy na tom mal pápež Gregor I. Podľa neho bol aj pomenovaný výber spevov - gregoriánsky chorál. Je to jednohlasný bohoslužobný spev rímsko-katolíckej cirkvi. Spev plynul v dlhých rytmických hodnotách a v malom tónovom rozsahu. Melódie sa zo začiatku šírili ústne, neskôr sa zapisovali. V 9. storočí vznikla neumová notácia. Zaviedli sa čiary, do ktorých sa melódia označovala bodkami, čiarami a háčikmi. V období stredoveku, keď bol v 9. storočí založený prvý slovanský štát - Veľkomoravská ríša, sa na naše územie dostal gregoriánsky chorál. Najprv boli texty v latinskej reči, neskôr príchodom Konštantína a Metoda v roku 863, boli preložené do staroslovienčiny. Z tohto obdobia sa nám zachoval jednohlasný starosloviensky bohoslužobný spev, duchovné a ľudové piesne. 

Svetská hudba:

Predstavuje ju rytiersky spev. Najväčší rozkvet dosiahol počas križiackych výprav v 11. storočí. Významnou oblasťou rytierskeho spevu bolo Francúzsko. Tu sa rytieri volali trubadúri (v 11. storočí) a trubadúri (v 12. storočí). V Nemecku sa volali minnesängri (v 13. storočí). Boli tvorcami lyrických piesní, kde ospevovali lásku, hrdinov minulosti, príbehy z križiackych výprav (vojen). Išlo o jednohlasný rytiersky spev, často sprevádzaný nástrojom, na ktorom hral služobník rytiera - ménestrel alebo žonglér. Táto kultúra sa veľmi rýchlo šírila po Európe. Spievala sa v národných jazykoch, melódie používala z ľudovej hudby. U nás sa potulní speváci nazývali igrici. Podľa vzoru rytierskeho spevu sa v 13. a 16. storočí začali formovať tzv. majstrovské školy (v Nemecku), v ktorej sa združovali obchodníci a remeselníci.

Vznik viachlasu:  

Koncom 10. storočia dochádza k zmenám vo vývoji hudby. Začínajú sa objavovať prvé ppokusy o viachlas. Toto obdobie sa nazýva ars antiqua, tzv. staré umenie. Viachlas sa najprv používal v ľudovej hudbe, neskôr prešiel do hudby umelej. Viachlasný spoev bol spočiatku veľmi jednoduchý. Jedným z prvých liturgických viachlasov bol organum. Bol to dvojhlasný spev, kde ku gregoriánskej melódii pripojili druhý hlas. Z neho sa vyvinuli discantus, fauxbourdon. Asi od 12. storočia sa pridaný hlas začal osamostatňovať. Pridala sa nová melódia a rytmus. Dvojhlas sa postupne rozšíril na trojhlas a štvorhlas. Vznikla trojhlasná skladba - moteto. Vznikla menzurálna notácia, ktorá zapisovala nielen výšku, ale aj dĺžku tonov. Okrem menzurálnej notácie sa pre zápis inštrumentálnej hudby začal používať nový notačný systém, tzv. tabulatúra. Postupne sa zaviedli linajky a okrem tónov sa zapisoval aj rytmus.